Joga urobila z ostrého a súťaživého telocvikára učiteľa, ktorý zdôrazňuje jemnosť pohybov a nenásilie. Jeho spôsob cvičenia je najviac ovplyvnený vlastnými bolestivými skúsenosťami so seknutými krížami. Teraz pomáha svojim žiakom, často i vážne chorým, nachádzať telesnú a mentálnu rovnováhu.
Ako si sa dostal k joge?
Bol som telocvikár na základnej škole a viedol som tréningy žiakov, ktorí reprezentovali školu, po vyučovaní v telocvični. Vo vedľajšej telocvični bol krúžok jogy, ktorý sme hlukom vyrušovali. Kolegyňa ma žiadala, aby sme boli tichšie a vzápätí ma pozvala, aby som si prišiel niekedy zacvičiť. Najskôr som sa len pozrel z náraďovne. Zdalo sa mi, že hodinu dávajú jednu ruku hore, hodinu dole. Kolegyňa mi neskôr povedala: “Musíš prísť, musíš to zažiť a potom pochopíš, na čo je to dobré.” Tak som prišiel, bolo to po futbale, osprchovaný, ale vnútorne rozohriaty. V telocvični bolo asi 15 stupňov. Začali sme úvodnou šávásanou s relaxáciou. “Predstavte si more, delfíny, príboje, čajky.” Ja som mal nulovú predstavivosť….. Telesne som mal veľké nerovnováhy, ako futbalista som nerobil žiadny strečing, môj hlboký predklon nebol ani po kolená. V relaxačnej polohe som sa trápil telesne aj mentálne, pretože som sa nevedel koncentrovať, ani uvoľniť. Nejako som v nej zachladol, a keď sme ju skončili po 10 alebo viac minútach, bol som seknutý. Čiže už v úvodnej šavásane ma seklo, to je určite rarita. Nemal som však problém znášať bolesť a absolvoval som hodinu do konca. Cestou domov som zabočil k lekárovi, ktorý mi dal obstrek okolo chrbtice. V roku 1989 tu veľa informácií o alternatívnej medicíne nebolo, bral som to normálne. Prišiel som domov, manželka bola akurát vychystaná do Čiech ako tanečnica na týždňové vystúpenia. Z okna som je zakýval a len čo zašla za roh, zostal som seknutý v okne. Takže asi pol hodinu som z okna zliezal dole. Bol som tak seknutý, že som bol mesiac na péenke. Pohyboval som sa milimeter po milimetri. Preto viem, akú terminológiu teraz používam pri cvičení, pretože to je moja životná skúsenosť. Keď som sa už ako tak pohyboval, tak som vedel, že mám v knižnici dovtedy nedotknutú jednu knihu o joge (Milan Polášek, Joga – osem stupňov výcviku). Prečítal som ju celú na jeden dúšok. Doteraz ju považujem za najlepšiu základnú metodiku jogy u nás aj vo svete. Hneď som zavolal kolegyni s tým, že chcem cvičiť jogu vážne. Odporučila mi svoju staršiu učiteľku jogy. Začal som chodiť do kurzu, kde boli prevažne seniori a ja som tam bol pohybovo najhorší.
Ako si sa potom dostal k vyučovaniu jogy?
Najskôr som šiel na rôzne kurzy a potom som chodil trikrát do týždňa k trom známym učiteľom počas troch rokov, až kým ma už všetci posielali, nech si idem urobiť kurz učiteľa jogy. Ale ja som v tom čase nebol schopný jogu cvičiť sám. Po rokoch učenia na FTVŠ som presvedčený, že telocvikári sami na sebe pracujú minimálne. Je obrovský rozdiel medzi kolektívnymi a individuálnymi športami. Kolektívny šport je vlastne zábava, každý exhibuje. Od exhibície do zvnútornenia je však strašne dlhá cesta. Takže ani tie tri roky mi nepomohli, aby som začal cvičiť sám. Dokonca aj keď som už chodil do kurzu pre učiteľov jogy, sám som necvičil. Musel som si zapnúť televízor, aby som bol schopný byť sám so sebou, resp. s TV :-) Mentálnu nerovnováhu som si teda uvedomil až po troch rokoch.
Na čo sa pri vyučovaní jogy zameriavaš?
Na hodinách hovorím ľuďom o rehabilitačných normách, ktoré by mali zvládnuť, aby neboli na úrovni pacientov. Popri cvičení sa ich snažím naučiť aj ďalšie veci, ktoré sú v joge nevyhnutné. Preto v kuse vysvetľujem ako papagáj a zároveň cvičím, aby sa na mňa mohol pozrieť niekto, kto nerozumie inštrukciám. Druhá vec, ktorú považujem za dôležitú, okrem toho, že sa zlepšujeme na telesnej úrovni, je práve koncentrácia. Myslím, že ak sa človek naučí vnímať lepšie ušami, tak bude medzi ľuďmi menej konfliktov. Dnes už všetko vnímame očami. Veľa konfliktov vzniká tým, že niekto dobre nepočuje, dobre nepochopí, nevie si to dobre vysvetliť. Takto sa vlastne učí pozornejšie počúvať. To je jeden z mojich cieľov.
Každý si nájde toho svojho učiteľa, pretože každý učí iným spôsobom, každý má svoju vlastnú skúsenosť, iné nerovnováhy a preferuje iný spôsob cvičenia. Mám vzdelanie telocvikára – skúšky z anatómie, fyziológie, pedagogické aj psychologické vzdelanie, metodiky rôznych pohybových aktivít, čo využívam aj pri cvičení. Na škole sme mali predmet zameraný na cvičenie telesne oslabených, čo boli vlastne jogové cvičenia, ale vtedy som ho nebral vážne. Až po rokoch som si uvedomil, že som zanedbal práve to, čo teraz potrebujem a začal som to intenzívne naprávať. Teraz je to to hlavné v mojom cvičení. Už keď človeka zbadám vo dverách, začínam si ho diagnostikovať podľa držania tela, pohybov, výrazu tváre. Potom sa už len teším, ako cvičenci zlepšujú držanie tela, ako sú postupne usmiatejší, že bojazlivejší sa stáva asertívnejší, že ten, kto je príliš drzý a agresívny sa stáva tiež asertívnejším. Čiže sa dávajú do rovnováhy. Ja považujem jogu sa fyzické aj mentálne vyrovnávanie a harmonizovanie.
Ako si sa dopracoval k svojmu štýlu cvičenia? Nie sú to tie klasické ásany, ktoré každý cvičí, skôr jemné pohyby.
Keďže som mal veľkú telesnú aj mentálnu nerovnováhu, tak som sa ešte raz dostal až do nemocnice. Hoci som cvičil jogu, stále som tam žiaľ vnášal súťaživosť, stále som chcel byť najlepší. Nevnímal som svoje pocity, čo mi chce telo povedať. Keďže som mal “tri platničky vyliate” a ochrbutú jednu končatinu, v nemocnici mi tvrdili, že je nevyhnutná operácia. Už pod infúziami som začal vedome riadiť dýchanie, cvičiť prstami, vťahovať panvové dno a pod. Po týždni som robil ďalšie cvičenia sám na lôžku. Na rehabilitácii som stretol sestričku, ktorá s nami necvičila, pretože bola dva roky seknutá. Už som tam viackrát neprišiel. Cvičil som sám so sebou na izbe a postupne som začal robiť “terapeuta bez licencie” aj dalším pacientom :-) V priebehu troch týždňov som sa dostal k ďalším trom lekárom, ktorí boli tiež seknutí. Ešte aj sestra, ktorá mi nosila jedlo, bola seknutá. Čiže päť ľudí z nemocničného prostredia, ktorí sa majú venovať seknutým pacientom, boli seknutí. To mi povedalo, že toto nie je tá správna cesta.
Práve preto boli moje prvé kurzy jogy, po získaní certifikátu, zamerané na problémy s chrbticou. Sám som cvičil 4 až 5 hodín denne, vstával som o tretej ráno. Keďže som bol vysokoškolský pedagóg, musel som si urobiť dizertačnú prácu a zameral som ju na jogu. Vtedy som ju už učil externe aj na FTVŠ. Takže som sa ešte viac vzdelával v joge – fyzickej aj psychickej až po filozofiu. Možno ako prvý v strednej Európe som dostal doktorát z jogy. Pri vlastnom cvičení som sa zameriaval na detaily, ako sa prejaví účinok keď dám napr. ruku do inej polohy, aký to má účinok na chrbticu. Zistil som, že aj podľa základných princípov rehabilitácie, sú takmer všetci vo fyzickej nerovnováhe. Tieto vedomosti a skúsenosti som začal prenášať do svojho cvičenia a učím to aj zahraničných učiteľov jogy.
Pri písaní dizertačnej práce si sa dostal aj na študijný pobyt do Indie. Ako to prebiehalo?
Dostal som sa tam na grant rektora UK. Bol som v niekoľkých inštitútoch, kde sa lieči jogou. Do kurzu pre učiteľov ma však nevzali, pretože som prišiel už po zahájení. Ale mohol som navštevovať všetky hodiny. Ráno o šiestej bola jogová terapia, to už som mal svoje dve hodiny odcvičené. Potom bol kurz pre učiteľov, po ktorom som šiel do vedeckej knižnice. Po obede opäť knižnica, potom kurz pre učiteľov, jogová terapia, večera, moje štúdium jogy a ešte moje cvičenie. Z 24 hodín som spal 3, maximálne 4 hodiny. To boli moje tri mesiace v Indii. Chodil som na kurzy a videl som, že všade robia to isté. Ásany, také a také. Lenže ja som videl, že ľudia sa tam trápia. Takmer všetci pacienti žili západným štýlom života. Začali ku mne chodiť aj Indovia z kurzu pre učiteľov jogy, či im nemôžem poradiť, pretože nemôžu urobiť nejakú ásanu. Učil som ich metodiku, akým spôsobom sa majú pripraviť, aby zvládli ásany. Cieľ nie je ásana, cieľ nie je meditácia. Cieľ je byť zdravý, spokojný, šťastný v tom stave, v akom som teraz a s tým, že to samozrejme chcem zlepšiť. Na tradičný spôsob jogy väčšina ľudí nie je pripravená. Ani ja doteraz nie som pripravený. Urobím lotos, poskladám sa do neho, ale vnímam, že neprúdi energia. Čiže ja ho teraz nebudem robiť. Možno o pár rokov, keď budem pripravený. Cvičenie nad určitú mieru je pre mňa násilie. Pri cvičení sa snažím naučiť ľudí vnímať tú jemnosť cvičenia a že nenásilným spôsobom sa dá dopracovať k niečomu obrovskému. Tvrdím, že joga najviac učí trpezlivosti a jemnejšiemu vnímaniu, rozlišovaniu.
Aký je tvoj názor na niektoré štýly jogy, ktoré sú pomerne fyzicky náročné?
Venoval som sa aj histórii jogy. Joga sa používala aj na kráľovských dvoroch, na prípravu bojovníkov, aby boli silnejší, vytrvalejší, obratnejší. Z toho vychádzajú dnešné moderné, dynamické a silové jogy. Druhý spôsob bola jemná práca s telom ako príprava na meditáciu. Človek má prísť na to, čo sa deje pri cvičení. Sám chcem byť svojim lekárom, sám chcem vnímať, kde mám nerovnováhu aj na psychickej úrovni. Takže musím byť obozretný, ako používam telo, myseľ, ako rozprávam, či niekomu neublížim. Ako športovec som už bojoval dosť, takže ja som si vybral druhý spôsob. Myslím si, že táto doba je dosť agresívna a vyžaduje si zjemnenie ľudí. Ale kto chce, nech cvičí aj tvrdší spôsob, ale keď je pripravený, pretože inak si iba vytvára, či zvyšuje nerovnováhu.
Ako vyzerá momentálne tvoja denná jogová prax? Ešte stále vstávaš o tretej a cvičíš päť hodín denne? :-)
Juraj GajdošJoga bola moja osobná aj pedagogická priorita, keď som učil na vysokej škole. Postupne sa z jednej hodiny jogy, ktorú som viedol, stalo niekoľko hodín denne, niekoľko krúžkov a externého učenia na rôznych fakultách. Dnes ju učím v jednom z najkrajších centier – Lotus joga a som aj odborným garantom jogovej terapie v prvom ajurvédskom centre na Slovensku – Ayur Ganesh. Veľa hodín denne som jogu cvičil aj študoval. Teraz máme vytúženú dcéru, ktorá sa stala mojou prioritou a joga je až druhá. Možno to znie hlúpo, ale moja dcéra je môj najlepší učiteľ jogy. Neustále sa od nej učím. Viac času tiež venujem svojim klientom a pacientom, mám aj ľudí s rakovinou, sklerózou multiplex. To si vyžaduje, aby som viac teoreticky študoval. Moja denná fyzická prax teraz nie je taká veľká, ako študovanie, overovanie si výsledkov od iných, hľadanie informácií. Samozrejme chodím aj na kurzy, medzinárodné kongresy, konferencie. Jasné, že vlastná prax je najdôležitejšia. Už Šivananda povedal, že unca praxe je dôležitejšia ako tony teórií. Venujem sa joge toľko, koľko potrebujem. Pre mňa je dôležité, že moja dcéra vidí, že tatko ráno cvičí a už od malička jej môžem byť vzorom. Verím, že keď bude staršia, opäť budem cvičiť hodiny denne :-)